Lekár, ktorý robil snímku, okamžite videl na jej močovom mechúre nález. A keď stála neskôr Marianne s obálkou v ruke a čítala správu z ultrazvuku, cítila, že je to veľmi zlé, že má rakovinu močového mechúra. Marianne veľmi stála o vyšetrenie. O týždeň neskôr šla do nemocnice, kde jej odstránili nádor a vzali vzorku tkaniva.
Zlomilo ma to – úplne a kompletne
Marianne si spomína: „Bola som veľmi netrpezlivá, keď som čakala na výsledok. Volala som do nemocnice, aby som zistila, či už majú výsledok z cytológie. Za normálnych okolností sa nehovoria výsledky do telefónu. Ja som na tom však trvala. Povedali mi teda: Máte rakovinu.Zlomilo ma to. Úplne a kompletne. Tak veľmi som naliehala, aby som sa dozvedela výsledok, a to aj napriek tomu, že som mala silné podozrenie, že by to mohla byť rakovina. Keď som však počula doktora, ako to vyslovuje, zlomilo ma to.
Doktor bol veľmi príjemný, povedal mi, že jednou z možností je odstrániť môj močový mechúr a vytvoriť umelý z tenkého čreva. Ďalšou možnosťou bolo vyšitie stómie. Rozhodla som sa pre stómiu.
Nedokážem racionálne vysvetliť, prečo som sa rozhodla pre stómiu radšej ako pre umelý močový mechúr. Zrejme to viac vyhovovalo môjmu temperamentu či duševnému rozpoloženiu. Počula som dobré aj zlé veci o oboch možnostiach, ale rozhodla som sa pre urostómiu.“
Niektorí ľudia majú umelý chrup, iní majú stómiu
„Vedela som, čo je stómia, z čias, keď som pracovala ako pomocná sestra a tiež z manželovej práce. Byť profesionálom je jedna vec, ale stať sa náhle osobou, ktorá má stómiu, je vec úplne iná. Môj otec mal rakovinu močového mechúra a podstúpil operáciu stómie pred deviatimi rokmi. Môjho otca aj mňa operoval ten istý chirurg. Vedela som, čo stómia je zo svojho osobného života. Napriek tomu, keď sa niečo podobné stane vám, je to úplne odlišné.Pred tým, ako som mala stómiu, ma zaujímalo, či budem schopná robiť veci, ktoré som robila predtým – behať, hrať bedminton alebo sa šplhať po stromoch s mojimi vnúčatami. A čo moje oblečenie? Mala by som si kúpiť nový šatník? Mala by som obmedziť svoj spoločenský život? Všetky tieto myšlienky sa mi preháňali hlavou. Napriek tomu som nikdy nepochybovala o tom, že stómia je pre mňa správne rozhodnutie. Neskôr som zistila, že nie je nič, čo by som robiť nemohla. Dívala som sa na stómiu ako na číry „dielik“ navyše. Niektorí ľudia majú umelý chrup, iní umelý kĺb, ja mám stómiu a vrecko na bruchu. Môj manžel začínal ako kvalifikovaný zdravotný brat a vedel teda, čo stómia je, a preto bol úplne pokojný. Chceli sme len pokračovať v našom živote. Kúpili sme si obchod s knihami, ktorý sme milovali. Chceli sme byť so svojimi deťmi a vnúčatami a žiť naplno, a to dokonca so stómiou.“
Rakovina bola to, čo Marianne znepokojovalo. Stómia bola až na druhom mieste. Od čias, keď bola Marianne oznámená diagnóza rakoviny a ona sa rozhodla pre stómiu, získala množstvo informácií o rakovine aj o stómiách. Rakovina však bola pre Marianne hlavnou obavou. Sústredila sa na zisťovanie všetkého, čo sa mohla o tejto chorobe dozvedieť: od lekárov, z internetu a od Dánskej asociácie pre rakovinu.
Stómia bola až to druhé. Marianne si neskôr mohla len ťažko spomenúť, čo jej bolo povedané a čo sa dozvedela pri svojej práci a štúdiu. Ako sama vraví: „Dozvedela som sa veľa, aby som bola dobre pripravená, ale viac ma trápila rakovina mechúra. Moja stómia bola len čírym dielikom navyše, ktorý mi dovoľoval pokračovať v mojom živote. Nepremýšľala som tak veľmi o svojej stómii, chcela som len byť v poriadku – bez rakoviny.“
Veľkosť nákupnej tašky
„Na začiatku som bola zdesená zvukom, ktorý vrecko robilo. V mojich predstavách malo stomické vrecko veľkosť nákupnej tašky. Bála som sa, že sa preplní a odpadne. Najprv som vždy bežala na toaletu a kontrolovala vrecko, ale vo väčšine prípadov to bola len moja fantázia. Vrecko pracovalo dobre a ja som mala len jednu nehodu, ktorá sa stala na letisku. Bolo to veľmi nepríjemné. Teraz už viem, že musím mať so sebou vždy jedno vrecko navyše, aby som ho mohla kedykoľvek vymeniť. Ale ako som povedala, stalo sa to len raz.“„Na začiatku som bola presvedčená, že stomické vrecko šuští,“ spomína Marianne. „Nepomohlo, že ma manžel presviedčal, že ten zvuk nie je počuť tak veľmi, ako ho vnímam ja. Myslela som si, že sa ma manžel pokúša chrániť, aby som z toho nebola taká rozrušená, ale on len vyjadroval skutočne to, čo si myslel. Po niekoľkých mesiacoch som si zvykla. Teraz musím priznať, že vrecko nevydáva žiadne hlasité šuštiace zvuky a nemá veľkosť nákupnej tašky. Navyše môžem nosiť rovnaké oblečenie ako predtým a nemusím meniť svoj šatník.
„Moja rodina má veľmi prirodzený postoj k mojej stómii. Najstarší vnuci videli vrecko a veľmi ich zaujímalo, ako funguje. Povedala som im o stómii a od tých čias táto téma nie je stredobodom záujmu. Deti berú veci spôsobom, aký im predložíte. Dosť sme sa obávali, ako budú reagovať. Ak ste však vy sami otvorení a v pohode, vaše deti budú tiež také,“ hovorí Marianne.
Hľadajte informácie a buďte vnímaví
„Moja rada ľuďom, ktorí cítia, že sú v rovnakej situácii ako ja: Hľadajte informácie všade, kde je to možné. Navzdory mojej profesionálnej minulosti mi niekedy chýbali špecifické odborné informácie, ktoré som o stómiách potrebovala. Moja rada teda znie, hľadajte čo najviac informácií o tom, ako žiť so stómiou. Nájdite niekoho, s kým sa môžete porozprávať, niekoho, kto si prešiel tým istým.Buďte otvorení. Vďaka mojej otvorenosti sa mi dostávalo nečakanej pomoci a podpory. Napríklad jedna z našich zákazníčok, ktorá navštevovala náš obchodík s knihami, nám ponúkla, aby sme strávili nejaký čas v jej dome v Taliansku. Bola to pre mňa úžasná skúsenosť a dodalo mi to energiu ísť ďalej,“ rozpráva Marianne.