Jamie (14) – Trvalá kolostómia

Teraz už nosím šortky!

Jamie
Uvedomil som si, že by stómia mohla znamenať koniec mojím každodenným „nehodám“. Vrecko na mojom bruchu by mi umožnilo kontrolovať moje vylučovanie. Tá myšlienka ma nadchla. Stómia by tiež znamenala koniec ponižovania. Stal by som sa normálnym chlapcom – mohol by som chodiť von, jazdiť na bicykli, hrať futbal a nosiť šortky, tak ako všetci moji kamaráti. Nikdy som nepochyboval o tom, že kolostómia je to, čo chcem. Myslím, že lekári a sestry, aj moji rodičia, sa obávali toho, či je pre mňa kolostómia vhodná, alebo nie. Ja som si bol istý.“
Dansac video
Na integráciu videí YouTube používame tzv. rozšírený režim ochrany osobných údajov. V tomto režime je nastavenie súborov cookie YouTube na vašom zariadení pri návšteve našich webových stránok spočiatku blokované. Až po kliknutí na náhľadový obrázok sa video načíta. To je možné vďaka tomu, že ste technicky presmerovaní na webové stránky YouTube. Od tohto momentu už nemáme žiadnu kontrolu nad tým, aké údaje sú odosielané na YouTube a aké súbory cookie alebo iné prostriedky používa YouTube na sledovanie používateľov alebo analýzu ich správania. Ďalšie informácie o používaní súborov cookie spoločnosťou YouTube nájdete v zásadách ochrany osobných údajov spoločnosti Google a v zásadách používania súborov cookie spoločnosti Google. Akonáhle je súbor cookie YouTube nastavený, môžete ho z prehliadača kedykoľvek odstrániť. Ďalšie informácie o mazaní súborov cookie nájdete na webových stránkach poskytovateľa prehliadača.
„Keď som mal jedenásť rokov, doktor mi navrhol, aby som podstúpil operáciu, pri ktorej mi bude zavedená stómia. Slovo stómia som nikdy predtým nepočul. Personál nemocnice mi vysvetlil, čo stómia je a ako funguje.“

Uvedomil som si, že by stómia mohla znamenať koniec mojím každodenným „nehodám“. Vrecko na mojom bruchu by mi umožnilo kontrolovať moje vylučovanie. Tá myšlienka ma nadchla. Stómia by tiež znamenala koniec ponižovania. Stal by som sa normálnym chlapcom – mohol by som chodiť von, jazdiť na bicykli, hrať futbal a nosiť šortky, tak ako všetci moji kamaráti. Nikdy som nepochyboval o tom, že kolostómia je to, čo chcem. Myslím, že lekári a sestry, aj moji rodičia, sa obávali toho, či je pre mňa kolostómia vhodná, alebo nie. Ja som si bol istý.“

Jamie mal problém s kontrolou vylučovania stolice počas celého detstva. Preto bol taký nadšený myšlienkou nemať žiadne problémy a nebyť ponižovaný. Jeho matka Sarah vysvetľuje: „Pred tým, ako mal Jamie stómiu, bol pre nás Jamie, jeho život a život našej rodiny výzvou. Jamie nemohol kontrolovať vylučovanie stolice. Nemohli sme ísť nikam bez náhradného oblečenia, uterákov a všetkých vecí, ktoré potrebujete, keď sa stane taká „nehoda“. Keď mal Jamie deväť rokov, nosil rovnaké plienky ako jeho mladší brat. Pre deväťročného chlapca je veľmi nepríjemné vymieňať si plienky a umývať sa takmer rovnako často ako bábätko. Jamieho jeho inkontinencia obmedzovala skutočne vo všetkom, čo chcel robiť.“

To poníženie bolo skutočne hrozné. Teraz si to uvedomujem!

Sarah rozpráva: „Jamie bol ponižovaný do takej miery, keď takmer uveril, že je toto ponižovanie oprávnené. Pri tejto spomienke vidím, ako sa musel cítiť pred operáciou. V prvom rade to bol skutočný a nepríjemný problém s neschopnosťou kontroly svojich čriev, v druhom rade bol ponižovaný za niečo, čo nedokázal ovplyvniť a nemohol si pomôcť. Dieťa by nikdy nemalo akceptovať, že je ponižované. Jamie dosiahol bod, keď takmer sympatizoval s deťmi, ktoré ho ponižovali. To je však neprijateľné.“

Jamie spomína: „Jedna z najhorších vecí bola tá, že som nemohol nosiť šortky. Keby som si obliekol šortky, potom by stolica stekala po mojich nohách. To by bolo hrozné. Ostatní by sa mi vysmievali. Bolo to pre mňa ťažké.

Keď som videl po prvýkrát svoju stómiu, veľmi sa mi uľavilo. Vlastne som si myslel, že bude oveľa väčšia a bude opuchnutá. V skutočnosti bola stómia hladká a guľatá. Bol som šťastný, že konečne nebudem mať stolicu v nohaviciach. Sestričky mi už na pooperačnej izbe obliekli šortky, a tak keď som sa prebudil, mal som ich na sebe. Bolo to skutočne skvelé.

Netrvalo mi dlho, kým som sa naučil vymieňať si vrecká a naučil sa zaobchádzať so stómiou. Prezliekal som si oblečenie a pral ho po svojich nehodách mnoho rokov, takže som mal veľmi silnú motiváciu naučiť sa vymieňať si vrecko sám. Dalo mi to slobodu chodiť von a hrať sa so svojimi kamarátmi – bez toho, že by som zapáchal.“

Stómia je súčasťou môjho tela

„Stómia je teraz súčasťou môjho tela, povedal by som prirodzenou súčasťou. Rovnako ako môj nos. Nechodím celý deň s myšlienkou: Môj bože, ja mám nos! A to platí aj o mojej stómii. Od tých čias, čo mám stómiu, môžem robiť všetko, čo nebolo možné, kým som nekontroloval svoje vylučovanie. Môžem sa bicyklovať, hrať futbal, plávať, cestovať a robiť všetko, čo moji kamaráti. Stómia sa stala prirodzenou súčasťou môjho tela a môjho života!“

Jamieho matka dodáva: „Najpozoruhodnejšia na Jamieho stómii je skutočnosť, že zabúdame, že ju vôbec má. Žije skrátka tak, ako by mal štrnásťročný chlapec žiť. Pre mnohých ľudí je nepochopiteľné, ako môže byť Jamie šťastný, že má stómiu. Ale prečo je štrnásťročný chlapec šťastný, že má stómiu? Odpoveď ma vždy trochu vydesí, je to moja reakcia na staré časy. Aké hrozné to muselo pre Jamieho byť, keď žil každý deň so stolicou v nohaviciach a bol ponižovaný. Bolí ma, keď si pomyslím, že som si úplne neuvedomila, aké strašné to pre neho muselo byť pred tým, ako mal stómiu.“

O stómii som povedal len svojim najlepším kamarátom

Jamie si nebol veľmi istý, komu má o svojej stómii povedať. A podľa jeho matky bolo veľmi ťažké urobiť také rozhodnutie. Pre Sarah bolo najdôležitejšie, že si Jamie nastavil svoje vlastné limity, do akej miery sa chce otvoriť a komu.

Jamie spomína: „Povedal som to svojim najlepším kamarátom. Ukázal som im stómiu a ako si mením vrecko. Cítil som potrebu ukázať im, ako stómia vyzerá a ako sa s ňou zaobchádza. Kamaráti si myslia, že je to v pohode a ja teraz robím všetko s nimi.

Bol som veľmi otvorený k svojej rodine, najlepším kamarátom a ich rodinám, ale súčasne som si uvedomoval, aké veľmi osobné to je. Nechcel som o tom rozprávať ľuďom v škole. Teraz keď mám stómiu, už necítim poníženie z toho, že „zapácham“. Je to dobrý pocit – nemusím nič vysvetľovať ostatným deťom, ak to ja sám nechcem. Moja rodina ma veľmi podporuje. Ja som tým, kto rozhoduje, komu o svojej stómii poviem.“

Pozrite si obrázky, hľadajte informácie.

„Pozrite si obrázky, hľadajte informácie na internete alebo v knihách. Skúste nájsť niekoho, s kým sa môžete porozprávať, kto vám povie svoje vlastné skúsenosti so stómiou. Môže vám to priniesť lepšie povedomie o tom, čo stómia je a ako si napriek tomu môžete užívať dobrý život so stómiou.“ Toto je Jamieho rada pre deti a tínedžerov, ktorí sa môžu ocitnúť v rovnakej situácii.

Jamieho matka má radu pre rodičov: „Nájdite ľudí, ktorí majú rovnakú skúsenosť, a opýtajte sa ich na všetko, na čo chcete poznať odpoveď. Podľa môjho názoru je dobré sa pýtať vo chvíli, keď vaše dieťa nie je prítomné. Mohlo by preň byť znepokojujúce, že máte starosti a mohlo by ich potom mať tiež. Čím viac toho budete vedieť, tým budete pokojnejší.“